Narodil sa 13. decembra 1952 v Roudnici nad Labem. V rokoch 1973 – 1980 študoval na Vysokej škole výtvarných umení Bratislave, na oddelení grafiky a knižnej ilustrácie u profesora Albína Brunovského. V rokoch 1985 – 1990 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a neskôr v rokoch 1994 – 1995 pôsobil na Univerzite Komenského na Katedre propagácie a reklamy v Bratislave. Alex Vojtášek sa zúčastnil na mnohých samostatných i kolektívnych výstavných podujatiach, ilustroval viac ako 100 knižných titulov a jeho diela sa nachádzajú v súkromných aj galerijných zbierkach doma i v zahraničí. Zúčastnil sa na viacerých medzinárodných sympóziách v Komárne, v Grazi, v Moravanoch nad Váhom, Mojmírovciach a Olšanoch. V roku 1985 získal cenu na Medzinárodnom trienále kresby v Norimbergu a aj ďalšie ocenenia. Žije v Bratislave a popri komornej maľbe sa venuje i kresbe, grafike, priestorovým objektom a monumentálnym maliarskym dielam do architektúry.
Tvorba Alexeja Vojtáška sa formovala v období, kedy európske umenie bolo pod vplyvom podnetov nielen z východoeurópskych kultúr, ale najmä z Nemecka, Talianska a Francúzska. Do slovenského výtvarného umenia v osemdesiatych rokoch prenikali tieto najnovšie trendy nemeckej variácie Neue Wilde a talianskej Transavantgardy, ktoré ovplyvnili aj počiatočnú tvorbu Alexeja Vojtáška. Veľmi rýchlo si však našiel svoju cestu, vytvoril si vlastný výtvarný názor a osobitý štýl.
Z akademických štúdií si odniesol zmysel pre dobre budovanú kompozíciu a jasnosť i presnosť vymedzených tvarov, ktoré vie citlivo zdôrazniť pevne vedenou linkou. Taktiež schopnosť prenikať pod povrch zobrazovanej skutočnosti meditatívnou interpretáciou námetu, ktorá sa spája s poodhaľovaním istého tajomstva opradeného večnými symbolmi dávnych civilizácií. Vojtáškova špecifická ikonografia a vlastný symbolický jazyk je spojený s geometrickými znakmi, ktoré často variuje v obrazovom priestore kompozície. Pentagramy, štvorce a trojuholníky sa striedajú s figurálnymi tvarmi. Umocňujú tak prirodzený kontrast medzi statickým a dynamickým, vzostupom a pádom ľudskej energie, rovnako ako medzi polaritou materiálneho a duševného sveta.
Pre Alexeja Vojtáška je dôležitým výrazovým princípom dokonalé kresebné zobrazenia motívu, až potom sa dostávajú do popredia rôzne odtiene farieb či dokonca zlatistý efekt. V niektorých obdobiach Vojtáškovej tvorby sa brilantnosť a precíznosť kresebného prejavu stala významným obsahovým prvkom, a to nielen v jeho ilustrátorských a grafických dielach, kde to je prirodzený výrazový prvok, ale aj v maľbe. Práve v maľbe sa ku kresbe priradili svetelné a farebné kvality, ktoré výrazne napomáhajú interpretovať symbolickú premenu obsahovo nadradeného motívu, vychádzajúceho z filozofie znakov dávnovekých kultúr. Vyjadruje tým nielen úctu k tisícročným záznamom a stopám človeka a doby, ale aj k ich odvekému myšlienkovému bohatstvu. Farebné tóny a svetlo prirodzeným spôsobom menia obsahové zvnútornenie diela. Naznačený dialóg so starodávnymi kultúrami často napĺňa maľby hlbokými meditáciami a magickou symbolizáciou, ktorú vkladá do premien ženských a mužských tvarov, ide predovšetkým o diela motivované Kamasutrou . Harmóniou a vyváženosťou vyžarujú všetky Vojtáškove práce. Farebne sú ladené tak, aby vyjadrili rozmanité stavy vnútorného sveta ľudskej bytosti.
Alexej Vojtášek vždy napĺňal svoje maliarske práce svetom plným imaginatívnych predstáv, dejov, mýtov a legiend, tak ako je nimi opradená stratená Atlantída, ktorej odkaz nám umelec symbolicky v niektorých svojich maľbách tlmočí. Vo viacerých kompozíciách sa väčšmi prikláňa k obsahu a jeho spojeniu s vnútorným symbolom, ktorého výtvarná podoba neraz prechádza do spirituálnej abstrakcie. Je preto prirodzené, že novodobé prostriedky komunikácie sa vo Vojtáškových prácach spájajú s pôvodným významom znakov známych z dávnovekých civilizácií.
Cesty činov a konaní, cesty poznaní a múdrosti i cesty oddanosti, by mali viesť k dokonalosti človeka. Alexej Vojtášek sa túto filozofiu pokúsil vyjadriť rovnováhou línií, tvarov a zvoleným kompozičným princípom. Farbe a svetlu ponechal ich magičnosť a nadčasovosť. Zhodne s Kandinským by sme mohli povedať, že sa pre Vojtáška stali prostriedkom bezprostredného pôsobenia na dušu. Farba je klávesnica, oko je úderné kladivko, duša je klavír s mnohými strunami. Umelec je ruka, ktorá úderom na tú alebo inú klávesnicu spôsobuje vibráciu duše. Alexej Vojtášek je tvorcom, ktorý sa snaží spôsobovať vibráciu duše diváka a vnímateľa súčasnej doby.
PhDr. Dagmar Srnenská
výtvarná teoretička
Človek sa obzerá preto, aby lepšie videl dopredu. Aby porozumel a pochopil. Umenie je súčasťou týchto pohľadov. Je tvorivou hrou. Výrazom pokoja i nedočkavosti, kritikou i uvažovaním a nepriamo vedie k formovaniu hodnôt, dnes nazývaných civilizácia.
Tvorba Alexeja Vojtáška je excelentným vkladom do slovenského výtvarného prejavu. Stáva sa súčasťou jeho trvalých umeleckých hodnôt, lebo vychádza z overených a náročných požiadaviek na umenie dneška. Je ním perfektné zvládnutie výtvarných techník, istá a uvoľnená ruka, suverénny kresbový prejav. V ďalšom originalita a jedinečnosť. A danosť vmaľovať obrazu energiu a život. Vniesť do jeho štruktúr také výrazové prostriedky, ktoré sú ako báseň. Koľkokrát sa naň pozrieš, vždy hovorí inou rečou.
Začínal voľnou grafikou a kresbou. Jedinečne motivovaný veľkosťou človeka a jeho poslaním na tejto zemi zobrazoval v premyslených kompozičných celkoch jeho ušľachtilosť. Tak vytvoril stovky grafík, knižných ilustrácií a kresieb. Práve vďaka vnímavému pohľadu na život a svet vytvoril začiatok autorskej tvorivej cesty, ktorá sa v obsahu či myšlienke stala nosnou pre celú jeho ďalšiu tvorbu. Humanizmus a výzva.
Do umeleckého života vstúpil už počas štúdia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Neobyčajný záznam o čase, ktorý nebol zlý. Umelecky exceloval. Myšlienkovým bohatstvom, exkluzivitou výrazu a bravúrnym zvládnutím techník. Bol satelitom a zároveň súčasťou veľkého a jedinečného nástupu generácie 50-tich rokov, ktorá priniesla nové a výnimočné hodnoty. Bola to silná, pôsobivá generácia grafikov, odchovancov školy Vincenta Hložníka, či Albína Brunovského a maliarov z oddelení Petra Matejku a Jána Želibského. Títo umelci vložili do umenia vklad, ktorý rozvíjajú dodnes. Tvorili. A výborne. Bolo v nich, ako v poslednej nastupujúcej generácii našich umelcov pred rokom 1989 skryté niečo ťažko definovateľné. Izolácia a systém vytvorili atmosféru osobitej kreativity a jedinečnosti. To, čo dnešnému umeniu chýba. Ich hodnota je nepopierateľná, a škoda, že iba čaká na objavenie. Sú to tí umelci, ktorých tvorba už viac ako dve desiatky rokov kapitalistickej éry zohráva významné postavenie v slovenskom výtvarnom prejave. Umelecké stálice.
Alexej Vojtášek koncom 20. storočia postupne odkrýval tajomstvá farby a tvaru v maľbe. V kombinovanej maľbe rozmerných formátov a i komornej plastike. Vytváral autentickú sériu tvorivých odkazov na doby, ktorých umeniu sa ľudstvo obdivuje naveky. Znovuzrodenie v prítomnosti. Dnes v maľovaných obrazoch zlatom zláti lode faraónov i dnešok. Lode symbolizujú pohyb. Kráľov a kráľovné ich koruny. Do výtvarného výrazu vnáša postavy z profilu. Nová figurácia sa stretá a rozpráva. Perspektívu naznačuje. Hľadá jej priestor. Oko je kruh, ktorý vidí. Antikou sú iónske stĺpy s volutami. Kubistické ženy. Miróovské podnety naivity. Ryby. Zátišia. Vplyvy storočí vo výslednej, diváka vťahujúcej kompozícii.
Lexove obrazy sú bohaté na vizuálne vnemy. Monochrómom i bohatou farebnosťou. Teplá červená a modrá sú kráľovskými farbami. Zelenkavý flamboyant pripomína gotické, špirálovite rotujúce plamienky. Uprednostňuje geometrickú kompozíciu. Uplatňuje v nej symboly večnosti. Trojuholník, štvorec a špirálu. Postavy s kruhmi atómu pri nohách. Vznikajú hry opartu. Z grafickej tvorby priniesol siete liniek a línií. Zdôrazňuje ich plasticitou a rytím do maľby. Kultúra je umenie a veda. Lexo je umelec.
Autorove diela sa veľmi rýchlo stali magnetom pre zberateľov. Nielen pre ich atraktivitu. Autor do nich dokázal vložiť tak často spomínanú, ale nepochopenú, energiu života. Pohľady diváka vidia po každom obzretí v jeho obrazoch iný výraz. Sála z nich výzva i pokoj. Majstrovské dielo, ktoré sa usmieva. Možno vie, že je dobré. Maľba o existencii a stave sveta.
Naše priateľstvo začalo v polovici 70-tych rokov 20. storočia. Časy nekonečných hľadaní a rozhovorov. Vytváraní situácií, preveselených nocí a životnej aktivity. Doba výstav a opäť výstav. Písania článkov, ktoré čítalo celé Slovensko. Galérie boli všade, v každej redakcii novín. A všetky noviny o nich písali. Toto všetko ľudí vychovávalo. Nikto sa ich nepýtal, čo ich zaujíma. Možno by to ani nevedeli.
Alexej Vojtášek je dnes renomovaný umelec európskeho formátu. Chce sa mi napísať, že čím častejšie človek v živote začína, tým je jeho život zmysluplnejší. Začiatky sú v každom novom dni. Začiatkom je každé nové autorove dielo. Je obrazom v obraze. Oknom do sveta. Odkrýva nepoznané. A v atmosfére pokoja a kľudu kladie množstvo vizuálnych otázok. Na oltáre budúcnosti.
PhDr. Ľuboslav Moza
November 2013